Cirkev a Eutanázia

Podľa encykliky Evangelium vitae napísanej Jánom Pavlom II. eutanáziou v pravom a vlastnom slova zmysle treba rozumieť čin alebo zanedbanie, ktoré zo svojej povahy alebo v úmysle konajúceho spôsobuje smrť kvôli odstráneniu akéhokoľvek utrpenia...

Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi  priama eutanázia spočíva v usmrtení telesne a mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná,  nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky. Takisto ak konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi. (2277)

Používanie utišujúcich liekov na zmiernenie utrpenia umierajúceho, hoci aj s rizikom, že sa mu tým skráti život, môže byť morálne v zhode s ľudskou dôstojnosťou, ak nie je smrť chcená. (2279) Prerušenie nákladných, nebezpečných a neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Je to odmietnutie „liečby za každú cenu“. Nechce sa tým spôsobiť smrť, iba sa prijme, že jej nemožno zabrániť. (2278) [2]

V súčasnej medicíne nadobúdajú čoraz väčší význam tzv. „ paliatívne terapie“, cieľom ktorých je zmiernenie utrpenia pacienta v konečnom štádiu choroby a zabezpečenie potrebnej ľudskej pomoci. Ak nejestvujú iné prostriedky, je dovolené zmierňovať bolesť pomocou opiátov, aj keď vedú k obmedzeniu vedomia a skráteniu života. Netreba však bez vážneho dôvodu zbavovať zomierajúceho vedomia. Tvárou v tvár blížiacej sa smrti ľudia majú byť schopní splniť si svoje morálne a rodinné záväzky, najmä majú mať možnosť pripraviť sa pri plnom vedomí na konečné stretnutie s Bohom.

V otázke eutanázie má cirkev veľmi jasný postoj. Eutanázia, podobne ako potrat, nie je humánnym riešením životných problémov a utrpenia. Činy proti posvätnosti života sú závažným previnením.

Istá doktorka z Ljubljany sa vyjadrila: „Za 30 rokov, čo pracujem s beznádejne chorými, som sa nestretla ani raz s konkrétnym prianím chorého vykonať eutanáziu. Na základe svojich skúseností môžem povedať, že to vždy bolo len prianím zdravých príbuzných.“

Ivan Koza – onkológ, riaditeľ Národného onkologického ústavu v Bratislave: „Každé reálne uvažovanie o eutanázii je hrou s ohňom. História ukazuje, že aj najmenšie chcené zlo sa zvrhne a vymkne sa človeku z rúk. Je nevyhnutné budovať skutočnú kultúru života.“

Uzákonenie eutanázie spôsobuje, že nevyliečiteľne chorí, ktorí umierajú, vlastne už nie sú plnohodnotní ľudia. Tých najbezbrannejších a najmenej potrebných, ktorí by mali stáť v centre našej starostlivosti a pozornosti, takýmto spôsobom oddelíme z kolektívu. Takí ľudia volajú po eutanázii, pretože necítia prijatie svojimi najbližšími. Uzákonenie eutanázie nemôže byť hraničným bodom, kedy sa zo zla stáva dobro. Ako keby spoločnosť pred uzákonením nazývala lekára vrahom a po uzákonení by toho istého lekára nazvala milosrdným anjelom.

Z pohľadu morálnej teológie – ak je niečo zlé samo o sebe, nemôžeme to začať nazývať dobrým, hoci by to z legislatívneho (právneho) pohľadu bolo v poriadku. Eutanázia je ďalším zo spôsobov „kultúry smrti“, ktorá sa nám snaží natláčať myšlienky rýchleho „upratania“ všetkého, čo je nepotrebné a staré. Nemôžeme riešiť problémy tým, že budeme bojovať proti životu.