História Umelého oplodnenia
Neplodnosť nie je nový problém. Už vo Svätom písme sa hovorí o viacerých manželských pároch, ktoré nemohli počať dieťa: napr. Abrahám a Sára, Jakub a Ráchel, Samsonovi rodičia, Zachariáš a Alžbeta. Aj keď všetky tieto ženy napokon otehotneli, bolesť, ktorú prežívali musela byť nesmierna. Za všetky tieto ženy to najviac vystihuje Ráchel, keď hovorí svojmu manželovi: „Daj mi deti! Ak nie, tak zomriem!“ [3] V dávnej minulosti to ženy museli mať ešte oveľa tažšie, pretože keď žena nemohla otehotnieť, bola považovaná za prekliatu, alebo Bohom trestanú.[4]
Prvý pokus oplodnenia (lososa, pstruha) sa uskutičnil v 17. storočí. Pokusy na ľuďoch sú známe až od roku 1785 kedy sa doktorovi Thouretovi podarilo oplodniť svoju manželku pomocou vaginálnej injekcie. Ďalší úspešný pokus umelého polodnenia ženy je zaznamenaný v roku 1884. Doktor William Pancoast oplodnil ženu spermiou darcu. V roku 1944 došlo k prvému spojeniu ľudskej pohlavnej bunky mimo tela. Britským lekárom Steptoeovi a Edwardsovi sa v roku 1969 po prvý krát podarilo umelé počatie v sklenenej Petriho miske, ale všetky pokusy preniesť toto embrio do maternice zlyhali. Až v roku 1979 sa tým istým doktorom podarilo oplodniť vajíčko, ktoré odobrali pani Brownovej spermiami pána Browna a po pár dňoch umelého pestovania ho implantovali do materice pani Brownovej. Toto embryo sa vyvíjalo a narodilo sa z neho zdravé dievčatko – Louise Brownová.[5] Odhaduje sa, že už v 80. rokoch 20. storočia žilo okolo pol milióna detí počatých zo skúmavky.
[3] Sväté písmo: Gn 30, 1
[4] VIGLAŠ, Ján. Viera do vrecka – Umelé oplodnenie: Žiadny problém?!. Don Bosco, 2010. ISNB 978-80-8074-145-7, str.1
[5] Dostupné na: < https://www.knazi.sk/kniznica/um_oplodnenie.html>